Maroco / Report

- Budík zazvonil o druhej ráno. Zazvonil aj o dva päť a aj o dva desať. Zvonil na dvoch mobiloch a na tablete.
Ani mňa a ani Janu to však nezobudilo! My sme totiž vôbec nešli spať.

Už sme podobný skorý ranný let raz nedávno prespali a tak sme to druhý krát neriskli.
Mohli sme isť na pivo a odtiaľ rovno na letisko, ale teraz sa už tým nebudem rozčuľovať. To nás nenapadlo.
A tak sme už od večera zbalení sedeli v kuchyni a čakali kým zazvoní budík.

Autobus nočnou Prahou, Strahov, Dlhá míľa, Terminály raz, dva, tri, Letisko.
Asi desať kontrol, kde nikto nič nehľadal a sme v Bruseli.
Letisko Charleroi. To je také Bruselské letisko, z ktorého je najjednoduchšie ísť do centra mesta letecky. Mali sme síce šesť hodín čakania na prestup, no ani krátka obhliadka epicentra byrokracie sa neoplatila.
Ani finančne, lebo akurát na toto ešte nemajú dotácie, ale hlavne časovo.
A tak iba posedávame, pozorujeme belgičanov ako sa na každom kroku každý s každým bozkávajú a čakáme. Nie však na to kým nás niekto pobozká.

Potom Check in. Kontrola, kontrola, fronta, kontrola, pol hodiny meškanie.
Sme v lietadle. Tfuj tfuj pre šťastie. Letecká spoločnosť Tui. Dve šlofíky a sme nad Atlantikom, tretí šlofík a sme v Casablance.



Casablanca

Vlak z letiska do mesta zelený, vonku tma čierna, ľudia hocijaký. Zatiaľ nič nové na svete.
Stanica Casablanca -Voyaguers. Taxikárov jak na proteste proti Uberu.
Hneď prvého šikovne presvedčíme že taxi nepotrebujeme ani náhodou.
Hneď druhý presvedčí nás, že áno.
Aspoň že stav 1:1.

Prvý hotel, hotel Astrid.
Krátka bočná ulica, okolo podivné indivídua, naproti krčma s ktorej až vypadávajú ľudia. Na recepciu cez detektor.
Na recepcii starší pán. Milý, ochotný.
Prezrádza nám, že „Jana“, meno mojej frajerky, znamená v Arabčine „raj - paradise“!
No neviem, neviem, či moja „Jana“ je raj. Dalo by sa polemizovať. A aj tak sa to vyslovovalo trochu inač.

Recepčný nám dal možnosť vybrať si.
Veľký bohato zdobený apartmán s posteľou pre hárem, spoločenskou izbou a obrovskou kúpeľňou. Oveľa drahšia akú sme si zaplatili. Len preto že sme milí.
Malo to ale háčik. Nemám hárem a navyše bola izba voľná len jednú noc. Bo zajtra príde jeden pár, čo bude ešte milší.

Berieme radšej izbu v pivnici. Tá je voľná asi vždy. Nevadí, aj tak pekná. A je tam väčší chládok. Šak pivnica. Ale aspoň sa nemusíme hneď druhý deň presúvať a meniť izbu. Domov posielam fotku z recepcie s textom. "Naša prvá izba".



Potom večera. Podnik na doporučenie recepčného.
"Len doprava, rovno, doľava." Našli sme na prvý šup.

- Bonsoir! Pozdravíme po francúzsky, keďže tam všeci hovoria arabsky alebo francúzsky.
- Dve piva a dva krát menu!
- Pivo ani iný alkohol nepodávame!
- Kuřva!

Nepoznali sme veľmi miestne obyčaje a nezistili si, že s alkoholom je tak trochu v Maroku problém. Podobne ako zrejme vo všetkých arabských krajinách. Kým sme ale stihli byť smutní, už nás čašník ťahal cez cestu.
Pred nami akýsi vchod a dvaja tučný vyhadzovači. Prechádzame hladko.
Tmavá chodba, úzke schodisko na šírku jedného užšieho človeka dole do podzemia.
Vyhadzovači tam možno ani nikdy neboli bo neprešli.
Nestíham mať strach.
Prvá facka!
Od dymovej clony.
Druhá facka!
Od hlučnej arabskej huby.

Dole tma, bar, kopa chlapov, barový pult, plný prázdnych aj plných pivových fliaš, a pred nami dve pivá!
Heineken! Fuj!
Vypijem ho rýchlo aby som necítil tu pachuť. Asi rekord.
Ešte dve! Ale teraz tie vaše! Objednávame si.
„Speciale“, ani nie tretinkové! Druhý krát takmer na ex!
Selfie s jedným týpkom sprava, Selfie s druhým zľava!
Tancujem! Kurim cigaretu?
„Ja prosím nefajčím!“
Nikoho to nezáujíma! Všetci priateľský, bavia sa! Musím aj ja.

Ďalšie pivo?
Tak jo!

Už aj zapísalo.
Olivy, hrozno, krátke otázky!
Jana hypnotizuje davy len tým, že tam je. Že je Jana. Možno to s tým rajom bude pravda.

Zrazu ma niekto ma klepe po pleci.
"Večeru máte pripravenú."
Strih a my sedíme opäť hore v reštaurácii cez cestu. Trošku pripití, v náladičke.
Ešte s nedopitým pivom v ruke sa pred nami objavuje zeleninový Marocký šalát.

- Na zdravie! Štrngáme!
- To sa nesmie!!!! Vybeháva čašník a ukazuje, že piva mame skryť pod stol. Skrývame!

- Na zdravie! Tentokrát symbolicky na šalát! Výborný!

Paradajky, cibuľa, kukurica olivy zálievka na šalátovom liste. S chlebom.
Som plný! Idem si pod stôl srknúť piva! Zodvihnem sa a predo mnou ryba! Taká čo nevojde na tanier. Smažená s ryžou zemiakovým nákypom a grilovanou zeleninou. Konkrétne grilované nakladané uhorky a mrkva. Netradičné, aspoň pre mňa, výborné.
Až som sa zakydal. Jana sa zakydala už pri šaláte.

Konečne posledný chod.
Dezert je ovocie nakrájané do pomarančovej dužiny.
Ani neviem kam to celé vošlo. Dojedené, dopite.
Vyčúrať, pomojkať a spať.

Ráno je pred nami prvý cely deň v Casablance. V hlave mám romantiku. Ani neviem prečo.
Mesto je moderné no Marocké. Všade niečo nedokončené, spadnuté. Nevadí no začíname radšej prírodou. Pri atlantickom oceáne.



Oplieskame sa vlnami, prejdeme po širokánskej pláži, kde odbijeme zopár týpkov s koníčkom kone, ktorí nás chcú obrať o prvé Dirhamy. Presnejšie, o prvé stovky Dirhamov.
Potom siesta, všade dostupný silný presladený mätový čaj aj niečo pod zub! Very good!

Na záchode im nalepím nálepku, pamiatku na mňa a asi prvú nálepku čo tam mali nalepenú. Toľko miesta, že som nevedel kam s ňou. Potom cez Careffour market, ktorý sme zazreli cestou na pláž, no kde nemajú žiadne pivo ani cigarety. Niet čo kúpiť.
Vraciame sa do centra.
Večer Krátka prechádzka nočným výpredajom zbytočností, rýchla večera, kúpiť ovocie pre jednu malú mušku na izbe, vyčurať pomojkať a spať.

Naše postele boli vybavené fakt vysokými vankúšmi s ktorých ma hneď prvú noc seklo v krku. Prvý deň som sa teda veľmi nerozhliadol. Bol to teda taký krásny deň na pikaču.
V každom prípade, vo všetkých bedekroch opisujú cestovatelia Casablancu ako mesto, ktorému netrebá venovať veľa pozornosti a nestrácať tam čas. Ja by som nepovedal. Mne sa páčilo a to som sa ešte ani pozorne neobzrel.

Ďalší deň stále Casablanca. Ale už posledný.
Ráno začíname ovocím, čo mušky octomilky nespotrebovali. Z jednej milej kamarátky je za noc jedna generácia. Fakt parádne rozmnožovanie. Od kedy som sa prebudil im neprestávam tlieskať no oni vôbec neubúdajú.
Krk už takmer nebolí.

Dáme si slivku, tri druhy. Nemyslim pálenku, myslím ovocie.
Mandarínky majú v sebe také veľké šťavnaté bublinky, ako u nás pomelo, ktoré až praskajú v ústach. Výborné.
Hruška a banán je úplne obyč.
Potom nasleduje zelené ovocie veľkosti citróna s tmavými akoby žilami pod jemnou ale pevnou šupkou.
Vnútri mäkký mazľavý sliz a čierne kôstky, hladké ako kamienky s chorvátskej pláže.
A sladšie ako salko. Zjedol som asi tri akoby jesenky, teda skoro trištvtinu. Sladko až v konečníku. Mňam!
Je sa to tak, že si vykrojiš mesiačik a sladké vnútro oddelíš zubami od šupky ako keď piješ tequilu a zakusíš sa do pomaranča alebo citróna.

Potom prechádzka do mesta. Ešte sme ani neprešli bránou na prvé trhovisko a už som mal kúpené tričko za desať eur v ktorom vyzerám jak v črievku. Ten predajca bol profík. Normálne ma zhypnotizoval.
Keby som mal ešte o päť eur viac tak kúpim skladací košík na hračky „Frozen“. Teda najväčšiu pičovinu akú som kedy videl.

Potom bol už konečne relatívny kľud s nakupovaním! Zabudli sme totiž vybrať peniaze.
Mohli marokánci otravovať koľko len chceli. A aj otravovali. A aj sa urážali. Normálne mi neveril že nič nemáme. Teda až na toho posledného pred východom. Abdul Prefíkaný. Tomu bolo jedno, že nič nemáme. Vedel kde je bankomat.
Prve ma odhadol na koženku. Bol úplne mimo.
Potom, že by sa mi na chladničku zišla nejaká magnetka. Že má aj lacnejšie za 15€.

Už sme sa aj teda rozlúčili, že asi nič, keď ho ešte napadlo, že ma hašiš.

- A my, že nie, diky!
- A on, že aspoň nech mu povieme odkiaľ sme?
- A my, že ČeskoSlovensko!
- A on, že z Česka a Slovenska chodia do Maroka ľudia prioritne len skúšať hašiš! Ostatne ich vraj veľmi nezaujíma.
- A my, že to nie je pravda! ... A, že za koľko?
- A on, že tam máme chvíľu počkať.

Či sme kúpili alebo nie si už nepamätám :) Viem ale, že sme s týpkom medzičasom došli pred nejakú banku, kde sme s bankomatu vybrali peniaze a chvíľku fakt čakali. Usudzujem teda, že pod kamerami bankomatu k takémuto obchodu by dojsť nemohlo.

V každom prípade chcel za kocku, podľa mňa tak na celú dovolenku, plus, mínus dva dni, za tri kila ich peňazí.
Potom sme sa už nadobro rozlúčili. No vlastne hneď potom, ako nám ukázal zlu cestu na pláž.

Stratili sme sa až do prístavu. Nad hlavami kŕdle rybami nabitých čajočiek. Plná paľba no bez zásahu. Ja už to vôbec nechápem, ako je to vlastne s tým šťastím a hovnom, no našťastie.



Zopár záberov, potom nápad sa isť najesť. Vchádzame hneď do prvej a asi aj jedinej knajpy v prístave. Plno! Dobré znamenie, len neviem čoho.

Prvú sardinku dostávam rovno z ručky do ručky od akejsi ženy v dlhom habite. Ešte som si ani nesadol. Zlatá.
Šturila mi ju do ruky ešte teplú a mastnú. Mala odkrytú len tvár a ruky pokreslené henou. S úsmevom mi naznačila nech si dám.
Asi nevládala. Ta som zjedol.

Potom omeleta s krevetami v paradajkovej šťave. Že špecialita domu. Fajne. Asi si spravím aj doma. Toto sme si už ale zaplatili.
Potom sardinky. Také iste ako som dostal do daru na začiatku.
Chcem hneď jednu vrátiť no žena medzitým zdrhla. Mala dosť. Čo ale ja teraz, keď ja nevládzem? Kto pomôže mne?
Pomôžem si nakoniec sám, no súrne potrebujem prechádzku na pretrávenie.

Keď prechádzka tak prechádzka. Po slnku. Dobrý nápad keď chceš úpal.
Cestou nachádzame novú, ešte prázdnu promenádu. To budú rezorty, to bude turistov, to bude kšeft, to bude bordel.

Tá pokojná a čistá promenáda vedie k najväčšej mešite v Afrike. Krásna stavba.



Pri tej mešite stretáme akéhosi Syrčana. Skromný človek tak okolo päťdesiatky. Čo veta to sánka dole. Veľmi múdre a zaujímave postrehy hoc o granátovom jablku. Vyzerá to, že sa narodil v nesprávnu dobu na nesprávnom mieste.
Najhoršie je sa vraj dostať do utečeneckého tábora. Je to väzenie odkiaľ ťa nemajú kam prepustiť.
A to skoro ani nič nepovedal. Nie ako tí múdri čo stretávam doma na každom kroku.
Človek je asi múdry keď rozmýšľa, nie keď vie všetko.

Od mešity sa strácame v orientácii. Jana chce tam, ja tam. Nakoniec ideme tam, kam nikto nechcel.

Akési geto a mi rovno šrégom. Po turistoch ani chýru. Cítim sa ale celkom príjemne. Všade ma volajú Alibaba. Som i ich.
Každý mi zdraví, každý ma rád vidí. Až to vyzerá že ma nevideli od mala, od kedy nepozerajú rozprávky.

V družiacej sa atmosfére plynulo prechádzame do mediny. Miesta v meste kde to žije.
Kde sa predáva a nakupuje.
Väčšinou európske oblečenie strieda to orientálne. A suveníry. Ani jedno nechceš, no nevysvetlíš.

Všade nejaký pomocník, hustler, guide a sprievodca. Každý skromný, stačí málo, len ... nech je papierové.
Na tretí pokus opúšťame medinu a intuitívne sa presúvame smerom k hotelu.
Akurát nevieme smer a nemáme intuíciu. Znova sa strácame. Blúdime s mapou aj bez. Až do tmy.



Zachránilo nás až pivo.
Bol som v koncoch, keď mi zasvietilo čapované pivo s pútača rovno do xichtu.
Ani neviem ako som sa dostal dovnútra k stolu a žmolil obrus kým mi ho priniesli.

Na pútači bol čapovaný polliter, v skutočnosti to ich fľaškové 0,25 cl. Speciale.
Nevadilo. Tri kusy v rýchlom slede a nepoznáš rozdiel.

Čo bolo hlavné, v krčme mali wi-fi a tak som zadal do máp našu adresu a za 15 minút sme stali ped hotelom.
Keby mi ho neukázala navigácia, tak ho nikdy nenájdem.

Ulica na ktorej sa nachádzal bola vždy iná. Raz bordel ako v tanku. Potom čistučká ako panna.
Raz otvorené obchody a potom len všetko prekrývajúce železné rolety.
Raz tichá ako horská bystrina a potom hlučná jak cigánska svadba.

A hotel taky istý.
Prvú noc sa ti pred očami prechádza hádam sam marocký princ s princeznou a ich potomkovia aj nejaký alipaša.
Druhu noc sme tam postretali len samých západných turistov.
Aj takých amerických, čo sa prišli stažovať recepčnému, že im neide diaľkove ovládanie od telky.
Chápeš?
A v telke len samé hudobne arabské súťaže. Maroko hľadá superstar na štyridsať spôsobov. Nič iné.
Zapol som to len zo zaujímavosti asi na 7 sekúnd aj bez ovládačky. A potom som to hneď bez ovládačky aj vypol.
No oni nedostali čo si objednali!!! Také americké!! Také vyspelé!

Recepčný, mladý, sympatický chalan, mam pocit, že bol aj trochu zhašišovaný lebo bol vždy veselý by sa bol vtedy pri tých ľuďoch najradšej odpálil.
Ale to aj ja, keby som to mal riešiť miesto neho.

No a v ten večer, keď sme sa vrátili po celom dni na slnku na hotel, sa ten zmenil na žhavé hniezdo nerestí v centre romantickej Casablancy.
Páriky k nám jazdili ako po maturáku a brali izby jak teple rožky.
A ja asi úpal.
Stuhnutá šija, bolesti hlavy, triaška, nespavosť.
A oni jebú jak za ligu. Všetci naokolo. Presnejšie, nad nami i vedľa nás.
Ešte že sme v pivnici a pod nami už nič nie je.
S každej strany vzdychá roztúžená Fatima či erdží jej arabský plnokrvník.

Išla mi s toho všetkého hlava prasknúť. A ešte uprostred toho vrúcneho tepla, mne zima jak v noci na Sahare. Toto prirovnanie ale len tipujem, lebo som tam zatiaľ nebol. Dám vedieť.

Dlouha noc ktorá ani neviem ako zbehla a ráno sa nič nezmenilo. Milenci už odišli, no môj úpal stále tam. Jak prívesok.
A toto je to ráno, kedy plánujeme presun do Marrakechu! Desať hodín a ja stále neviem čo robiť.
Do obeda nevychádzame z izby. Potom už zvoní telefón aby sme vyšli z izby. Chcú, aby sme sa vyjadrili či ostávame alebo ideme.

Zjedol som banán a rozhodujem sa! Ideme! Risknem to! Po banáne sa mi trochu uľavilo. Zbalíme si švestky a ideme.

Chodím jak pripitý a výhradne len v tieni. Okrem všetkých tých úpalových komplikácií mám aj ukrutný hlad. Predchádzajúci deň sme toho veľa nepojedli.
Pri Atlantickom oceáne, kde sme boli len ako nás boh v plavkách stvoril, sme prišli na to, že sme obézni.
Jana navrhla, že bude jesť oveľa menej. A že ja toľko isto ako ona. Čiže skoro nič. Ovocie a drobnosti. Bol som teda vyhladovaný jak čenkovej najstarší. Vidím jedlo. Sadáme do akéhosi bufetu. Dám si sendvič, lepšie. Dám si čaj. Ešte lepšie. Možno som ani nemal úpal, len som bol hladný.

Potom stanica a vlak do stredu zeme. Prekvapenie! Žiaden prehriaty kúsok vyradený v Európe. Žiaden bordel, žiaden vandalizmus.
Moderný, čistý, rýchly. Slovenske železnice hanba. Tak ako aj cele Slovensko.
Asi na dve šlofíky a hodinu sledovania púštnej krajiny mihotajúcej sa okolo sme v Marrakechi.

Taxík a potom dvaja samozvaný sprievodcovia. Videl som len jedného, no keď došlo na platenie, boli už dvaja. Jeden múdrejší ako druhý.
Staré centrum Marrakecha je ale jedno veľké bludisko. Asi by sme ten hostel bez chalanov nikdy nenašli. Aj Google ho nešiel len približne. Chýbal tam ten posledný úsek, ktorý má len recepčný na papieri.
Chlapci to tam poznajú no sú predražení. Za päť minút, čo sme za tým prvým takmer utekali, aby sme sa mu nestratili, sme pred hostelom.
- "Vďaka" a dávam mu dvacku.
- A on, že diky ale berie tristo.
- A ja, že diky ale tristo nedám.
- A on, že keďže som to ja, Alibaba, tak že kilo.
A keďže sa objavil aj ten druhý, tak to mali nakoniec po päťdesiat.
No aspoň už viem kde hľadať zbojníkov, keby som chcel dať dokopy novu štyridsiatku. Boli fakt drsní. Oni v podstate ani nevyjednávali ale určovali ceny. Som rád že som Alibaba.

Hostel pekný. Aj s bazénom.
Pred tým tam žili asi pôvodný mešťania. Od všadiaľ to dýcha orientom a starobylosťou. Všetko je tmavé a chladné. To kvôli tomu teplu vonku. Ideálne miesto na pár dňový chill.

Vylihujeme na streche púštneho mesta a užívame si to.
Cez pootvorené oči sledujem vrabce, čo k nám prilietajú ako uletené myšlienky ľudí zdola.
Máme všetko čo potrebuje človek v októbri.
Teplo, pivko a nad hlavami modrú oblohu, ktorú pravidelne zastierajú obláčky zamatového dymu s príchuťou marockého hašu.
Keď sa objavujú preležaniny vyrážame na prechádzky mestom a jeho uličkami.
Všade stánky a predajcovia. S každej strany živý zoznam toho, čo by sme mali mať kúpené.
My nie sme úplne kupujúce typy, no aj tak kúpime asi všetko čo majú.
Cestou späť na hostel teda už len kontrolujeme či máme všetko čo diktujú.

Suveníry! Máme! Konkrétne, Argan oil! Mam! Magnetky? Mam! Papuče? Mam! Šatky, obliečky, nože, klobúky, hudobné nástroje? Všetko máme.
Jedine čo nemáme sú peniaze, obtiahli nás o všetko.

Maju takú prefíkanú taktiku, na ktorú sa prichádza až vtedy keď prídeš o všetko. Aspoň ja som na to prišiel neskoro.
Ceny strieľajú privysoko. Myslím že aj tisíc percent plus. A potom sa zjednáva, diskutuje a vyjednáva.
Prvá cena osemsto dirhamov, výsledná tristo, hodnota tovaru u nás cca sto a u nich sotva dvadsať.
To ale nikto nevie, čo má akú hodnotu, lebo ceny tam nikto nemá.
A že si kúpil predraženú hlúposť ti dôjde až dlho po bomba kšefte, lebo v tom ruchu si na seba pyšný ze si zbil aj 70%.
Ale čo už, dovolenka.



Potom zase bezpečná a tichá strecha, bazén, strecha, bazén a kľud prerušovaný iba pravidelnými skúškami sirén z miestnych mešít ala Alah akbar.

Raňajky, obedy, večere. Takto jednoducho sa dajú rozdeliť dni v Marrakechi. Skoro ako all-incluzive v Egypte.

A zrazu!!! Všetku tú pohodu zrazu naruší budík.
Ani neviem v ktorý deň stávame jak do roboty. Škandál!!
Vonku ešte tma a my už hore.
Recepčný odpálený na gauči. Myslím že je zabitý, ale to len po hašiši vraj spi jak zabitý. Skoro som trafil.
My sa chystáme do púšte. Do Sahary. Na ťavy.

Ešte neprebratých nás na recepcii vyzdvihuje akýsi chlapík na motorke. Nestíhame za ním utekať, tak nakoniec tlači motorku a nás v závese ťahá k minibusu. Zaplatíme cash a sme in.

Cesta z mesta, potom prekrásne pohorie Atlas.
To že sme v púštnej krajine tu nič neznamená. Keď stojíme vo výške 2300mnm je nám zima jak na čukotke.
V šľapkách a šortkách ešte väčšia.
Potom rýchly zjazd dole do tepla. Možno až príliš rýchly. Ja by som navrhoval jazdiť tam pomalšie.

Zastávku na obed sme mali na mieste, kde vedľa historického mesta pod pomyselnou ochranou UNESCO v skalách vyrástlo umelo vybudované mestečko, kde sa točili rôzne Hollywoodské veľkofilmy.
Alibaba a štyridsať poslancov smeru, Lorenzo z Arábie. Indiana Jones, mumia, Hra o tróny.

My sme tam nestretli ani Snehovho dvojníka. No... Čo by ale sneh robil v púšti, nie?
Možno som tam zazrel dvojníčku Merkelovej z nemecka, no to je iná herečka.



Na obed sme mali skoro vždy tradičné jedlá.
Kuskus alebo Tajiny čo chutí ako neposolené mäso z polievky, s neposoleným zemiakom z polievky a mrkvou z polievky. Tiež neposolenou. Varí sa to v takej keramickej nádobe čo vyzerá ako malá piecka na pizzu. Ku všetkému chlieb náš každodenný.
Chlieb tam dostaneš fakt ku všetkému. Dokonca aj k sendviču.

Do mesta Zagora, ktoré je našou cieľovou stanicou pred saharou, prichádzame asi hodinu pred zotmením.
Presne podľa plánu. Možno iba troch neskor.
Nie je už ale čas na nič. Ani sa prichystať na ťavu.
Cestou som si kúpil dokonca berbersku šatku a naučil sa viazať turban nech to má v púšti štýl a úroveň.
Pre nedostatok času ma na hrb vyhodia tak ako som. V šľapkách a ovešaný jak vianočný stromček.

Cez plece taška, na krku fotoaparát, pod pazuchou klobúk aj šatka, čo mala byť na hlave. Som v kŕči, aby mi nič nespadlo a ťava už vzlieta.
Kým som sa ako tak usadil a upratal, skoro som ju dvakrát zhodil a trikrát sám spadol.
Nepohodlne s hrbom, ktorý mi drie pokožku medzi polkami sa to viac ako hodinu ani nedá vydržať.
Našťastie zo slnkom zosadá aj ťava. Sme v stanovom tábore a ja poľavujem z kŕča.



Dvaja mladý Berberi, čo je miestny púštny národ, nám ukážu stany a idú pripraviť véču, kym my obdivujeme spektakulárny západ sĺnka. Na večeru máme hráškovo zelenú šťavu ala polievku bez výraznejšej chuti s krúpami a s chlebom.
Jane sa rátalo, spravila si s toho len o trochu neskôr na nohavičkách čiarku.
Druhý chod, Tajiny s chlebom. A mandarínky. Výborné. Kto chce, môže tiež s chlebom.

Večer program.
Chlapci sa priamo pred nami učia hrať na bongá.
Jednému to ide slabšie, druhému vôbec.
Potom nás prídu pozvať z iného, neďalekého tábora, že hrajú trochu lepšie, tak sa môžme pridať k ním.
Ideme. Púšťou. Peši asi sto metrov východne úplnou čierno čiernou tmou.
Ešte že nad hlavou jasná Polárka pre lepšiu orientáciu. Nanešťastie ani netušíme ako sa orientovať podla Polárky.
Títo bubnujú lepšie. Lepšie ako ja. Ja veľmi nebubnujem.

Asi po hodine sa teda vrátime k našim stanom, asi sto metrov západne, tam kde zapadalo slnko.
Potom už len relax pred stanom a pohľad na nádhernú hviezdnu oblohu.
Univerzálny výhľad aj s padajúcimi hviezdami. Prajem si tam, aby ľuďom padali len šťastné hviezdy.

Jeden americký pár, ktorý tam s nami bol, nám ešte pri večeri prezradil, že u nich sú to „shooting stars“, od obľúbeného US slova strieľať. Tak tým dvom teda čo najviac shooting stars.

V noci sme sa ako jediní zo skupiny pokúsili prespať vonku a takmer sa aj podarilo.
Ako nás neodradila zima ani svorky psov, ktoré nás celú noc doslova preskakovali, nás nadránom na poslednú hodinu vyhnala do stanu vlhkosť.

Potom, len som snáď privrel oči a už bol budíček. Ešte v úplnej tme. Zase jak do roboty.

Raňajky: Chlieb s maslom a džemom.
Normálne nás ten Berber nechal hádať, čo to je.
Že vraj ich tradičné. Chlapče, nie len vaše.
K tomu mätový čaj s cukrom. Pol na pol. Pol hrnčeka cukru pol sušenej mäty. Ala berber whisky.

A potom koniec púštneho dobrodružstva. S vychádzajúcim slnkom po ľavici sa skratkou na ťavách vraciame k minibusom.

Chlapci šikovný Berberský hovorili arabsky, francúzsky, španielsky aj anglicky.
V týchto jazykoch nás vedeli požiadať aj o dižko, tringelt, tips.
Nazvi si to ako chceš! Daj! Sú to moji zbojníci. Podpísaný Alibaba.

Cesta späť do Marakechu zbehla oveľa rýchlejšie ako som čakal.
Možno aj preto, lebo vodič nám zabudol zastaviť v mestečku Quqrzazete, čo je ďalšie mesto známe svojou filmovou históriou. Čo sa tam ale točilo neviem, neboli sme.

Cesta hore na pohorie Atlas ešte ako tak išla.
Dole kopcom by som dal ale radšej prednosť jazde na somárovi s miestnymi, ako s tým miestnym somárom za volantom.
Rozbehol to na plný plyn a potom pozeral v spätnom zrkadle po našich ženách v aute.
Pri tom sledovaní našiel každú dieru. Nemyslím v spätnom ale na ceste. A že ich tam bolo. Jak cestovať v hrkálke. Potom pre zmenu vždy brzda a každý hlavička do sedadla pred sebou. Zrovnať auto, kľučkou obísť jednu dieru, však výnimka potvrdzuje pravidlo a potom zas noha na plyn a plná paľba z deravého kopca.
Obehli sme snáď všetkých, čo šli tou cestou posledný týždeň dozadu.

Keď sme sa blížili k Marrákeši a cesta už bola omnoho lepšia natriasalo ma už len zo zvyku.

V Marakkéchi sme boli asi o dve hodiny skôr. Vrátili sme sa teda na pôvodný hostel a predĺžili si tam pobyt ešte o deň dva. Na neurčito.
Po tom prvom dni ale začalo byť už dusno. A to nie len vonku.
Mňa už Maroko prestalo baviť.
Otravní obchodníci a ich suveníry. Vytrasený, s chrastou medzi polkami od ťavy, obraty o peniaze.
Navyše stále ta istá Púštna príroda. Mestá, ktoré som v posledných dňoch videl boli ako cez kopirák a jedlo tiež vždy to isté. S chlebom.

A Jana? Mladá optimistka a cestovateľka? Ta plánuje osemhodinovú cestu autobusom do Fezu.
Vraj tretie najstaršie stredoveké mesto na svete.
Keď sa teda neráta tých tisíc stredovekých. Si robia srandu z histórie? Jak na toto prišli?

Mne sa tam ale vôbec nechce. Takmer hľadáme letenku domov. Zmeny z minúty na minútu. A nakoniec kompromis. Agadir.

Vyrážame hneď druhé ráno po raňajkách. Len tri hodiny autobusom od Marrakechu. Turistickejšie, tak že aj s určitými toleranciami, a hlavne pri oceáne.

Keď vchádzame do mesta vidím tam mŕtvolu človeka pri ceste.
Buchnutá tvárou rovno do piesku. Šrégom cez vyšliapaný chodník.
S naširoko otvorenými očami som preklipol, či to nie je prvá fatamorgána.
Potom mnou až zatriaslo. Tak ako som mal naučené z deravej cesty z Atlasu.

Aj slečnou za mnou cuklo. Určite to zaregistrovala tiež. Šli sme ale rýchlo, že to mohlo byt hocičo, čo sa na človeka len veľmi podobalo. Dúfam.

Na stanici sme si v bufete popri fastfoode bookli hotel a potom sa k nemu nechali odviezť akýmsi bláznom.
Odchytil nás už pri buse a potom čakal pred bufetom. Mal čas tak vymyslel bomba kšeft.
Naložil nás do auta o ktorom som si myslel, že je havarované do stromu. Asi tam len stálo v tieni.
Nemalo ani okná.
Týpek sa smial, že ani nie je jeho, ale, že sľubuje, že ho hneď ako nás odvezie vráti.
Pred cestou chcel sedemdesiat dirhamov.
V aute to už bolo na osobu, a na konci si ešte nechal zo stopäťdesiat, desať, že dížko.

Na recepcii sme sa len informačne dozvedeli, že bežná cena je od pätnásť do tridsať.
Marokanec, Astrológ, nezaprel sa.
Keď sme ho potom videli na stanici aj cestou späť, len na mňa žmurkol a usmial sa. Keby vedel po našom, iste by žmurkol slovo „kokoti“ :)



Inak sme už v Agadire nič mŕtve okrem torza pri ceste nevideli. Práve naopak.
Pomerne veľké mesto žilo turizmom aj mimo turistickej sezóny.
Široké pláže atlantiku boli plné nádejných futbalistov a surferov.
V priľahlých reštauráciach sa dalo konečne kúpiť pivo. Veľký posun tak aj veľké pivo.

Na posledný večer sme si zohnali aj kúsok lokálneho hašišu na správnu marockú atmosféru. Neúmyselne.
Išiel som kúpiť nejaké oriešky a skončil doma u akéhosi chlapa, kde v malej izbe na poschodí na mňa z rohu zízal pomaly zaspávajúci deduško v dlhej nočnej košeli.
My old father.
Predstavil nás „predavač“ a vybral čokoládu.
Tak sto percent kaka, odhadujem štyristopäťdesiat gramová. Milka to ale nebola.

Daj päťtisíc a je tvoja. Oni všetko vo veľkom.
Mam stošesťdesiat! Hovorím mu.
Vypadni! Hovorí mi.
Postavil som sa.
Ok, ok. Sadni. Koľko máš? Spýtal sa.
Stošesťdesiat, zopakoval som.
Išiel som kúpiť oriešky a ty si ma sem stiahol, že mi niečo ukážeš. Vravím mu.

Vtedy ma napadlo, že Jana sa už o mňa musí poriadne báť keď som tak zmizol, keďže som si odskočil na päť minút a už som bol preč aj pol hodiny.
Tak čo dohodneme sa? Vrátili sme sa ku kšeftu.
Ukáž vrecká! Overoval si či hovorím pravdu.

Obrátil som vrecká a keď videl, že fakt viac nemám, odlomil mi z čokolády taký akoby nugátový bonbón a s úsmevom tak trochu nakrivo sa so mnou rozlúčil. A nekúr to na ulici, boli jeho posledné slová.

Bol som spokojný.
Kaď som sa vrátil na recepciu Jana bola trochu vystrašená. Ale nie veľmi. Mala internet a tak veľmi nevnímala.
Veď určite poznáte tých bezduchých ľudí pripojených opticky na chytré zariadenia.

Večerný nákup sa ale oplatil a na druhý deň bola pri bazéne fantastická zábava!



No a ďalší deň sme sa pobrali po raňajkách na stanicu, odtiaľ autobusom do Marrakécha, taxíkom na letisko, tam sme po malých komplikáciách kúpili letenky, odleteli do Barcelony, prestúpili na let do Prahy a ráno okolo ôsmej už boli doma.

Z tejto rýchlej spiatočnej akcie stojí za zmienku asi len okamih, keď som cez kontrolu chcel prepašovať krásnu berbersku dýku pre brata.
Keď ju rengen odhalil, colníkovi skoro vypadli oči pod skener.
A musel som ju vybrať a odovzdať.
Colník ešte vytiahol nôž z púzdra a to púzdro mi podal, so slovami „suvenír.“
Kyslo som sa zatváril.
Čože? Dávaš mi pošvu? A ja čo s ňou?
Napadlo ma ale, že ak by som odlomil čepeľ, hádam by som doma vedel nasadiť nejakú náhradnú.
Colník s týmto súhlasil a tak som sa zaprel, začervenal, zasyčal a zlomil celú rukoväť.
To bol koniec celej tej nádhery.
Strčil som zlomený nôž do púzdra a podal som mu to celé s jediným slovom, ktoré k Maroku pasuje asi najviac. “Suvenír?“

U_HAZArt